Keď nám je ťažko
V podstatných chvíľach keď sa stanú veci a situácie akoby sa nám vyšmykli z rúk hľadáme seba samých v tom akými sme naozaj. Niekto na nás nakričí, alebo má zlú náladu, potrebuje nám ukázať akú zlosť v sebe nosí a z nás sa stáva nekompromisný búriaci sa stroj plný chaosu a taktiež môžeme reagovať rovnako. Necháme sa VYTOČIŤ.
A je to tu. Zlosť nami lomcuje a my pregĺgame tú veľkú hrču vo svojom hrdle. A nie a nie ju dostať akosi zo seba von. To sú práve tie chvíle keď sa nám nedarí byť vyrovnaným a necháme sa strhnúť svojim prívalom nespracovaných emócií ku dnu svojich čiernych myšlienok.
Najlepšie je pokúsiť sa nechrliť ten oheň. Spaľuje nielen všetok chaos okolo ale aj v nás. A z tej bolesti vo vnútri lomcuje nami aj psychika. Chce sa oslobodiť, nie prehrať. A kde je vtedy ten pokoj, ktorý získavame keď vieme byť uvoľnení, kde sa stráca?
Asi tam len zablúdil na niekoľko minút počas meditácie a teraz ho tam nevieme skrátka nájsť. Iba nami prešiel, neostal nám vo vnútri. Nie sme ním. Ten pokoj v nás, je ako more. Nekonečné modré vlniace sa more v nás. Môže byť aj búrlivé, v jeho úcte sa pokoj strieda v búrke s vetrom a tak sa občas stáva aj v tých najpokojnejších hlbinách, že príde chaos.
Príde, aby navštívil túto svätyňu v nás a pohral sa s jej pokojným dnom. Aby prebudil to spiace v nej. Teda v nás. Svojou silou preberie každý kúsok s láskou položený na jej samé dno, aby poobracal jej skutočnú podstatu. Aj to sme my. Búrlivé až niekedy sopečné tvory.
V prejave svojich emócií, niekedy šliapeme po tých najkrajších kvetinách a najzraniteľnejších miestach toho druhého. A šliapeme iba po svojom. Vtedy po tej veľkej búrke nastáva zákonom ticho. Niekedy až priveľké. A v tom tichu sme my, výčitky a ľútosť.
Tak sa pokúsme byť nad vecou. Vždy keď nás vlastné emócie dostávajú na kolená, ostaňme v tichu, počúvajme reč toho druhého. Prečo je tak nazlostený? Mal ťažký deň? Alebo sa v ňom iba prelial jeho kalich trpezlivosti?
Nesúďme.
Poraďme si so sebou a to tak, že nebudeme súdiť. Prijmime o túto stránku toho druhého v sebe. A príde pokoj, pokiaľ to však nie je o nás a my s tým vnútorne nesúhlasíme. Povedzme si kludne svoj názor a nechajme doznieť tento víchor, verte či nie, našou chladnou hlavou bude prúdiť pohoda.
Chce to len cvik a trpezlivosť, aj tak sa učíme spoznávať vo svojom vnútri. A tam je ON. Ten majster nad majstrov, v tichu nás samotných.